"3.Platón ako idealista
Platónovým filozofickým východiskom je objektívny idealizmus. Podľa neho duša človeka pred narodením prebýva vo svete ideí, kde získava určité základné skúsenosti. O ľudskej duši píše ako o 3-zložkovej – rozumová
pudová
citová
„Jednou z našich schopností sa učíme, a druhou sa rozohňujeme a napokon akousi treťou túžime po rozkošiach spojených s jedlom a plodením i po všetkom, čo je tomu príbuzné.“ - Brostl a kol./1991 s.21/

Ako prvý filozof zdôrazňoval rozdiel medzi telesným a netelesným, medzi zmyslovým a nadzmyslovým. Na základe tohto vytvoril niečo originálne a to rozdelenie dvoch svetov: Svet ideí – niečo nemateriálne, nemenné, pravé bytie – Parmeidovské chápanie.
Svet vecí – svet v ktorom sa nachádzame, žijeme, materiálny svet, nedokonalý, premenlivý – Herakleitovské chápanie.
O človeku hovorí ako o spojení pominuteľného tela a nehmotnej, nesmrteľnej duše. Podľa neho je duša sprostredkovateľom medzi svetom ideálnym a našim pozemským.

Duša-nositeľ poznania-idea. Existuje pred telom, svojou podstatou je nesmrteľná a netelesná. Keď sa človek narodí, duša sa stáva súčasťou tohto sveta – materiálneho.

Ako chápal ľudské telo?
„Telo je väzením duše, bráni jej v pravdivom poznaní.“ Teda, keď skúmame niečo prostredníctvom tela, znamení to, že skúmame to zmyslami. Tým sa duša môže dopracovať k pravde. Z toho nám vyplýva, že filozof nemôže byť milovníkom tela. Naša duša pobudla pred spojením s telom vo svete ideí. Počas života sa človek len akoby rozpamätával, na to, čo jeho duša vo svete ideí znamenala – prežila."